Autor: PRÁVNA PORADŇA

Vitajte v Právnej poradni V dnešnom svete je právo prítomné takmer všade – v zmluvách, ktoré podpisujeme, v pracovných vzťahoch, ktoré vytvárame, aj…

Viac o autorovi

Ústavné právo patrí medzi najvýznamnejšie odvetvia slovenského právneho systému. Jeho hlavnou úlohou je určovať základné pravidlá fungovania štátu, rozdelenie moci medzi jeho orgány a garantovať občanom ich základné práva a slobody. Na čele právneho poriadku Slovenskej republiky stojí Ústava Slovenskej republiky, ktorá predstavuje najvyšší právny predpis štátu. Každý iný zákon, nariadenie alebo právny predpis musí byť v súlade s ňou. Ak nie je, môže ho zrušiť Ústavný súd. Ústavné právo teda tvorí pilier, na ktorom stojí celá právna a demokratická štruktúra Slovenska.

História ústavného práva na Slovensku siaha hlboko do minulosti. Počas obdobia Rakúsko-Uhorska platili na území dnešného Slovenska cudzie právne normy, ktoré len postupne začali reflektovať moderné demokratické princípy. Po vzniku Československa v roku 1918 prijala nová republika ústavu z roku 1920, ktorá patrila medzi najmodernejšie vo svojej dobe. Stanovila princíp suverenity ľudu a zaviedla systém parlamentnej demokracie. Po druhej svetovej vojne a nástupe komunistického režimu sa však ústavné princípy oslabili. Formálne existovala ústava, no reálna moc bola sústredená v rukách Komunistickej strany Československa.

K zásadnej zmene došlo po Nežnej revolúcii v roku 1989, keď sa spoločnosť vrátila k demokratickým hodnotám. Slovenská republika prijala vlastnú ústavu 1. septembra 1992, ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 1993 – v deň vzniku samostatného slovenského štátu. Táto ústava sa stala základným zákonom Slovenskej republiky a zároveň symbolom jej suverenity.

Ústava SR je najvyšším právnym predpisom v krajine a každý ďalší zákon musí byť s ňou v súlade. Dokument sa skladá z preambuly a ôsmich hláv, ktoré podrobne opisujú fungovanie štátu. V preambule sa Slovensko hlási k dedičstvu cyrilometodskej tradície, demokracii, ľudským právam a slobode. Prvá hlava obsahuje základné ustanovenia, ktoré definujú Slovenskú republiku ako zvrchovaný, demokratický a právny štát, v ktorom moc pochádza od občanov. Druhá hlava upravuje základné práva a slobody, ktoré sú jadrom demokratickej spoločnosti. Nasledujú časti o zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, ktoré opisujú ich postavenie, kompetencie a vzájomné vzťahy. Záver ústavy tvoria ustanovenia o prokuratúre, verejnom ochrancovi práv, územnej samospráve a záverečné články.

Základným princípom ústavného práva je zvrchovanosť ľudu, čo znamená, že všetka moc v štáte pochádza od občanov. Slovenská republika je založená na princípoch právneho štátu, kde štátne orgány môžu konať len na základe zákona a v jeho medziach. Dôležitou zásadou je aj deľba moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu, ktoré sa navzájom kontrolujú a vyvažujú. Demokratické princípy zabezpečujú slobodné voľby, pluralitu politických strán a nezávislosť súdov. Ochrana základných práv a slobôd tvorí jadro ústavného systému, pretože štát má povinnosť chrániť ľudskú dôstojnosť a osobnú slobodu každého občana.

Zákonodarná moc na Slovensku patrí Národnej rade Slovenskej republiky, ktorá je jednokomorovým parlamentom. Tvorí ju 150 poslancov volených na štyri roky v priamych a tajných voľbách. Parlament prijíma zákony, kontroluje činnosť vlády, schvaľuje štátny rozpočet a rozhoduje o vyslovení dôvery alebo nedôvery vláde. Pri prijímaní ústavných zákonov je potrebná trojpätinová väčšina všetkých poslancov, teda najmenej deväťdesiat hlasov. Národná rada je jediným orgánom, ktorý môže meniť ústavu, čím sa zabezpečuje stabilita právneho poriadku.

Výkonná moc je rozdelená medzi prezidenta a vládu. Prezident Slovenskej republiky je hlavou štátu a reprezentuje krajinu navonok i dovnútra. Občania ho volia priamo na päťročné funkčné obdobie. Prezident je garantom ústavnosti, podpisuje zákony, menuje sudcov, poveruje zostavením vlády a má aj právo vrátiť parlamentu zákon na opätovné prerokovanie. Vláda Slovenskej republiky je najvyšším orgánom výkonnej moci. Tvoria ju predseda vlády, podpredsedovia a ministri. Vláda rozhoduje o vnútroštátnej politike, predkladá parlamentu návrhy zákonov a nesie zodpovednosť Národnej rade.

Súdna moc je nezávislá a zabezpečuje spravodlivosť v mene Slovenskej republiky. Tvoria ju všeobecné súdy – okresné, krajské a Najvyšší súd Slovenskej republiky – a špecializované orgány, ako je Ústavný súd SR. Ústavný súd má osobitné postavenie a jeho hlavným poslaním je kontrola súladu zákonov, nariadení a iných právnych predpisov s Ústavou SR. Sídli v Košiciach a tvoria ho trinásti sudcov vymenovaní prezidentom na dvanásť rokov. Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach občanov, ktorí sa domnievajú, že štát porušil ich základné práva, posudzuje ústavnosť volieb a rieši spory medzi najvyššími orgánmi štátu. Jeho rozhodnutia sú záväzné a ich vyhlásením v Zbierke zákonov nadobúdajú všeobecnú záväznosť.

Jednou z najdôležitejších častí Ústavy SR je druhá hlava, ktorá obsahuje výpočet základných práv a slobôd. Medzi najvýznamnejšie patrí právo na život, ľudskú dôstojnosť, osobnú slobodu, slobodu prejavu, náboženské vyznanie, právo na spravodlivý proces a ochranu majetku. Ústava tiež zaručuje hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ako sú právo na prácu, vzdelanie, ochranu zdravia a sociálne zabezpečenie. Osobitnú pozornosť venuje právam národnostných menšín, ktoré majú právo používať svoj jazyk v úradnom styku a rozvíjať svoju kultúru. Ústava zároveň stanovuje, že sloboda jednotlivca končí tam, kde začína sloboda iného človeka.

Od svojho prijatia v roku 1992 bola Ústava SR viackrát novelizovaná. Významné zmeny nastali napríklad v roku 1999, keď sa zaviedla priama voľba prezidenta, v roku 2001 pri reformách pred vstupom do Európskej únie, alebo v roku 2004, keď sa upravili pravidlá súvisiace s členstvom v EÚ. Ďalšie zmeny sa týkali justície, prokuratúry a reforiem verejnej správy. Ústava sa tak postupne prispôsobuje meniacim sa spoločenským, politickým a medzinárodným podmienkam.

Ústavné právo má mimoriadny význam pre fungovanie spoločnosti. Určuje hranice štátnej moci, zabraňuje jej zneužívaniu a chráni občanov pred svojvôľou orgánov verejnej moci. Je zárukou, že každý človek má rovnaké postavenie pred zákonom a že spravodlivosť nie je len ideál, ale reálne uplatniteľný princíp. Ústavné právo zároveň vytvára prostredie, v ktorom môže fungovať demokracia, sloboda prejavu a politická súťaž.

Záverom možno povedať, že ústavné právo Slovenskej republiky je základom právneho štátu a demokracie. Bez neho by neexistovala rovnováha medzi občanom a štátom, ani záruky právnej istoty a spravodlivosti. Ústava nie je len dokumentom právnej povahy, ale aj symbolom štátnosti, suverenity a slobody. Každý občan by mal poznať jej základné princípy, pretože predstavuje rámec, ktorý chráni jeho práva a zároveň stanovuje povinnosti.

Slovenské ústavné právo sa tak neustále vyvíja a prispôsobuje moderným výzvam, no jeho základný cieľ zostáva rovnaký – chrániť demokraciu, právny štát a dôstojnosť človeka.